Škoda 105 L

Hodnoceno: 8× Ohodnoťte toto auto - přihlašte se

Popis vozu

Opäť zdravím čitateľov MACZ! Moja ďalšia recenzia bude na auto, ktoré takmer každý veľmi dôverne pozná. Ešte za čias pred mojím narodením sa na cestách takmer nedalo stretnúť nič iné, ale ešte donedávna ich na cestách boli tisíce. Každý sa v nej aspoň raz viezol, veľa ľudí za jej volantom urobilo svoje prvé kilometre a tipujem, že aspoň polovica z Vás ju niekedy vlastnila. Áno, reč je o Škode typ 742, alebo známejšie 105/120.
Toto auto je tak notoricky známe, že Vás nebudem nudiť technickými detailami, keďže to ani nie je moja silná stránka a nechcem kopírovať odborné weby prípadne cudzie recenzie. Skôr sa zamerám na detaily a jedinečnosť tej konkrétnej našej, príbehy, postrehy a spomienky na ňu (už ju nevlastníme).

Ako to všetko začalo. Nikdy sme neboli nejako veľmi motoristická rodina. Až kým sme so sestrou neurobili vodičák, vedela jazdiť len mamka a aj ona mala odjazdené minimum kilometrov. Otec sa síce v autách ako-tak vyzná, zvládne aj jednoduchšie opravy, ale šoférovanie ho nikdy nelákalo a preto nemá ani len vodičák. Je preto logické, že auto sme nemali a ani to nebola priorita, v tých časoch peniažkov nebolo nazvyš a šli na dôležitejšie veci. Ak náhodou bolo treba niekde cestovať, väčšinou to vyriešila zapožičaná Lada Samara od tety, ktorú sme na oplátku vždy vyumývali. Prípadne pomohol sused alebo nejaký známy a odviezol kam bolo treba. Zmenilo sa to až na prelome milénia, keď prišiel mamkin bratranec na návštevu s tým, že jeho kamarát predáva auto ktoré dlhodobo pozná, je v perfektnom stave a ako známym nám dá aj nižšiu cenu. Vtedy sa naši rozhodli, že predsa len auto sa vždy zíde, a tak v jeseni roku 2000 červenooranžová Škoda 105L dostala k nám. Či bola v tom roku cena 21 000 Sk výhodná, už povedať neviem... Zhodou okolností sa šlo na políciu po ŠPZ práve v deň mamkiných narodenín. Obhliadajúci policajt to komentoval slovami: “Pani, tak to Vám manžel mohol aj lepšie auto na narodeniny kúpiť.“
Už v dobre kúpy nebola s rokom výroby 1978 práve najmladšia. Bola však vo veľmi dobrej kondícii, za čo vďačí predchádzajúcemu majiteľovi. Nie žeby to preháňal so starostlivosťou, ale autom trafil strom, a aj keď sa nepodarilo zohnať foto spred nehody, musela to byť poriadna rana lebo nasledovala výmena celej karosérie a kompletná GO. Vďaka tomu bola aj v toľkých rokoch v perfektnej kondícii (čo sa už nedalo až tak povedať o motore) a predaná bola len s minimom hrdze, aj to len povrchovej. Asi v roku 2012 som s ňou absolvoval výmenu štartéra u známeho v servise. Pri zdvíhaní auta len neveriacky krútil hlavou, a môj nechápavý pohľad vysvetlil slovami „Keď som takto dvíhal svoju, najprv sa do nej zdvihák 10 centimetrov zaboril a až tak šla hore.“To vypovedá o stave v akom bola.
Okrem toho bolo auto vyzdobené niečím, čo by sa v 90. Rokoch snáď dalo nazvať tuningom. Našťastie ho už nezasiahla fast&furious môda, takže žiadne lamináty a obrovské krídlo vzadu. Na aute bolo dodatočne domontované 3. brzdové svetlo, upravený stredový panel s vyberateľným kazetovým rádiom neznámej značky v luxusnom drevenom designe, guľatá hlavica radiacej páky tiež z neznámeho zdroja a otrasné dvojfarebné plyšové poťahy. Páku neskôr nahradila klasická gumová spolu s ručne vyrobeným dreveným obkladom. Zvonku zase zdobili farebné vlnky nad zadným kolesom, plastové puklice zo Seatu Ibiza (za 13 rokov sa ani jedna nestratila, obdivuhodný výkon), predné hmlovky (najčastejšie odchádzajúca vec, rozbili a vymenili sa asi zo 4) a nápis Panasonic na zadnom okne (na ten má zase zopár kamošov zlé spomienky) .
Auto slúžilo 13 ako poriadne rodinné a pracovné auto, prevážalo všetko a všetkých. Osobný rekord je keď v ňom naraz viezlo 11 ľudí. Ako to zvládalo, si už bohužiaľ veľmi nepamätám ale došli sme do cieľa aj späť. Každoročne zvážalo úrodu z poľa, vozilo stavebný materiál ale aj čokoľvek iné čo bolo potreba. Motor sa asi pekne trápil, keď musel vytiahnuť cca 300 kg zemiakov hore celkom prudkým a dlhým kopcom, no vždy to nakoniec zvládol.Zábava za volantom však začínala až v zime.Zadný náhon v spolupráci s nie práve najnovšími univerzálkami Matador sa postarali o polovicu zábavy.Tú druhú zabezpečil čerstvo napadnutý sneh, keďže v zime sa autom jazdilo len vo veľmi nutných prípadoch a snehu sa snažilo vyhýbať.Zadok sa dal jednoducho utrhnúť do šmyku, ktorý bol ale celkom predvídateľný a ovládateľný.Mňa to neskutočne bavilo, už pomenej moju mamku ale aj jej sa podaril párkrát parádny driftík.V lete sa adrenalín za volantom dal získať len rozbehnutím z kopca až kým nezačal fungovať pud sebazáchovy.Nad 130 km/h sa mi nikdy nepodarilo dostať.
Čo však škodovke bolo cudzie, bolo jednoznačne slovíčko spoľahlivosť. Auto sa kazilo dosť a často, aj keď je pravda že okrem výmeny oleja a pokazených vecí sa mu extra starostlivosti nedostávalo. Kvôli rôznym divným zvukom ktoré motor vydával neskôr dostalo aj prezývku Hrkálka. Väčšinou bývali problémy s tou trochou elektriky, ktorá sa v aute nachádzala, a kvôli nej auto dosť často došlo do cieľa prípadne domov na lane. Postupne sa takmer celá vymenila čo ako-tak pomohlo. Z kurióznych porúch by sa dali spomenúť pokazené svetlá, ktoré sa zvykli sami bez varovania proste vypnúť. Najmä v noci nič príjemné, dáte za pravdu. Nasledovala oprava ktorá však veľmi nepomohla, lebo neskôr sa to začalo stávať ešte častejšie a nakoniec sa už nedali zapnúť vôbec, čo sa bohužiaľ stalo uprostred cesty približne o štvrtej ráno. Našťastie sme akurát šli za traktorom, ktorý nám robil doprovod celú cestu domov.
Ďalšie poruchy sa stávali už len výhradne mne, čo bolo veľmi zaujímavé, keďže v tom čase sme Hrkálku používali približne narovnako s mamkou (ona dlhšie trasy, ja kratšie).Pri nej nebol problém 200 km bez akejkoľvek poruchy, mne sa (našťastie) pokazila do 20 km od domu.
Tak napríklad pri nočnom návrate z diskotéky z vedľajšej obce zrazu prestala ísť, asi 2 km od domu a rovno pod kopcom. Dôvod? Pretrhnuté plynové lanko znemožnilo pridávať. Kopec-nekopec, domov sa dôjsť predsa musí a o piatej ráno nebol nikto ochotný prísť pomôcť s odťahom. Nedalo sa nič robiť, 4 opití kamoši dozadu a pekne tlačiť (odvtedy neznášajú značku Panasonic  ).Asi v polovici kopca sa za nami zjavilo policajné auto, no na náš návrh aby nás dotiahli domov povedali že im to zakazujú predpisy (Pomáhať a chrániť?) môžu nás len doprevádzať a tak sa tlačilo ďalej. Domov som ale došiel neplánovane s policajnou eskortou.
Pri návšteve tuningzrazu sa zase do večných lovíšť porúčal štartér. Kým doma auto naskočilo na prvýkrát, na benzínke na druhýkrát, na parkovisku už ani za nič. Našťastie som nešiel do areálu, aj keď v roku 2000 by som možno aj narobil parádu ale ostal na vonkajšom parkovisku. Neostávalo nič iné, len auto zase roztlačiť.
Posledná a osudová závada ktorá sa mi stala, bola roztrhnutá hadica od chladiča, vytečená kvapalina a následne zavarený motor. Už pár km pred definitívou sa z motorového priestoru ozývali čudné zvuky rezonujúceho voľného konca hadice, čo však spolusediaci okomentoval slovami „To klepe jak diesel, nemenil si ty motor náhodou?  “ a šlo sa ďalej. Teplomer však od kúpy nefungoval a že niečo nie je v poriadku som spozoroval až keď nevládala vyjsť ani menší kopček. Ostali sme stáť uprostred lesa v nedeľu ráno, a aby som opäť zohnal odťah musel som ísť asi 500 metrov na miesto kde bol aspoň aký-taký signál. Po tejto poruche, ktorá bola síce aj mojou vinou som v Hrkálku stratil dôveru a rozhodol sa nahradiť ju. Po dlhodobejšej brigáde na jej miesto prišla Mazda 323f ktorú som už recenzoval.
Rozhodovalo sa, čo s autom ďalej. Pôvodné myšlienky buď na zástavbu motora z Felicie a používania na amatérske závody, ako aj RAT styling (neviem ani prečo, ale neskutočne sa mi to páči) som zavrhol z dôvodu nedostatku financií, ako aj manuálnej zručnosti. Zošrotovanie neprichádzalo do úvahy, a tak sa Hrkálka pobrala do sveta. Napriek tomu ako plno ľudí vyplakáva za každým vrakom, kupca hľadala aj napriek dobrému a takmer originálnemu stavu navyše za priaznivú cenu strašne dlho. Až asi po polroku a mnohých falošných telefonátoch sľubujúcich hory-doly sa v jari tohto roku (2014) ozval starší pán, evidentne priaznivec Škodoviek. Tvrdil, že iné auto nehľadal, nechcel a ani nikdy nemal a kvôli jeho vedomostiam o aute nebol dôvod neveriť mu. Aj kvôli chýbajúcej EK sme sa nevyhli zjednávaniu ceny, a tak šla nakoniec za symbolickú sumu z domu. No aspoň s vedomím, že je v dobrých rukách a neskončí po týždni obmotaná na strome v rukách mladého vodiča, a ani ako základ pre stroj na zvážanie dreva našich spoluobčanov. Kvôli predaju je aj obmedzený počet fotiek. No ak ju náhodou niekto stretávate, poteším sa každej, dokumentujúcej jej terajší stav. Mala by sa pohybovať niekde v okolí Michaloviec.